Otto
Šimko

„Bol som v tej najhoršej kombinácii – aj partizán, aj Žid. Horšie už nemohlo byť,“ spomínal na vojnové časy Otto Šimko, ktorý sa narodil 1. júna 1924 v Topoľčanoch. Podľa jeho slov antisemitizmus nezačínal v plynových komorách, ale zdanlivo neškodným presídlením z jednej lavice do druhej. To zažil aj mladý Otto, keď ho takýmto spôsobom vyčlenili spomedzi spolužiakov.

Čoskoro prišli na rad deportácie Židov a takémuto osudu sa nevyhla ani Ottova rodina. Dňa 1. septembra 1942 prišli do ich bytu žandári a všetkých – matku, brata, Otta i babku transportovali do koncentračného strediska v Žiline. Pred osudnou cestou do nacistického tábora ich zachránil ujo, ktorý všetkým zadovážil falošné krstné listy. Otto Šimko sa ale ocitol v pracovnom tábore vo Vyhniach, kde bol život relatívne znesiteľný, aj keď ich gardisti radi ponižovali. Väzni tu netrpeli ani tak fyzickým strádaním, ako psychickým tlakom a neistotou.

Napokon mohli po desiatich mesiacoch z tábora odísť a už v auguste 1944 sa Otto pridal k 9. liptovskému partizánskemu oddielu: „Ten prechod z toho stáleho ukrývania a strachu za to, že máš židovský pôvod, to všetko pominulo a naraz som bol slobodný človek.“ Neskôr ich partizánsky oddiel napadli na Ždiarskej chate Nemci a jeho členovia museli ustúpiť smerom na Roháče. Keďže Otto pomáhal zranenému kamarátovi, počas pochodu cez kopce sa im jednotka stratila a oni boli nútení nájsť si úkryt v Pribyline.

Pri záchrane zraneného kamaráta sa dostal do rúk gardistom, ktorí aj vďaka sérii brutálnych výsluchov zistili že je obrezaný a tým pádom bolo jasné, že je aj partizán aj Žid. Vďaka svrabu sa mu podarilo vyhnúť posledným deportáciám a z nemocnice ušiel. Oslobodenie ho zastihlo v Nitre, kde sa ukrýval v bunkri.